Tekovské Lužany ležiace vo východnej časti Podunajskej nížiny v širokej doline dolného Hrona patria k najväčším obciam Levického okresu. Podľa archeologických nálezov bolotu ľudské osídlenie už v mladšej dobe kamennej. Našli sa však v okolí pamiatky aj z doby bronzovej, hallštatskej, laténskej i rímskej.
Prvá písomná zmienka o obci Tekovské Lužany je z roku 1156, ktorá ju spomína pod názvom S U R L O U už ako významnejšiu faru. V roku 1293 už patrili ostrihomskému arcibiskupstvu. V roku 1311 spolu s ostatnými arcibiskupskými panstvami bola i táto obec vyplienená Matúšom Čákom. Od začiatku 16. stor. ako to vysvitá z metácie v roku 1508, boli Tekovské Lužany už zemepánskym mestečkom (oppidum). Napriek tomu, že v roku 1561 boli Tekovské Lužany spolu so širokým okolím Turkami vyplienené (kopec nachádzajúci sa v katastri obce tzv. NAGYHALOM /veľká kopa/ bola zhotovená Turkami pri obliehaní obce pre potreby strážnej veže), rozvoj mestečka pokračoval. V rokoch 1571 – 1573 tu bolo 196 poddanských usadlostí. V roku 1579 obec pred konventom svätobeňadickej cirkvi odkúpila od Františka Farkasa, syna a potomka Františka Farkaša de Bese, a od Juraja Ujháziho, syna a potomka Kataríny Turzovej de Betlenfalva, pustatinu LEVELED.
Z roku 1601 je zmienka už aj o jestvovaní školy a od roku 1662 malo mestečko s vyslovene poľnohospodárskym charakterom jarmočné právo. V roku 1720 tu bolo 80 daňovníkov, výsek mäsa i krčma. Staré súpisy z roku 1746 uvádzajú aj 15 remeselníkov, 6 obchodníkov so soľou a štyroch iných.
Od roku 1839 v zjednotenom cechu bolo registrovaných 26 rôznych remeselníkov. Je veľmi zaujímavé, že v druhej polovici 18. stor. zo všetkých mestečiek Tekovskej župy najviac jarmokov bolo v Tekovských Lužanoch a Zlatých Moravciach – po osem v roku. V Tekovských Lužanoch sedem jarmokov bolo spoločných – dobytčích i výkladných, len jeden nemal dobytčiu časť. Ich hlavnou náplňou bol obchod s dobytkom a s remeselníckymi i domácimi výrobkami. Určite s týmto súvisí i zavedenie chovu koní na okolí a v náväznosti na to i skutočnosť, že v tomto období sa Plavé Vozokany a Tekovské Lužany spomínajú ako známe miesta kde sa pestuje v značnej miere aj ovos. Podľa súpisu z roku 1782 v juhovýchodnej časti Tekovskej župy najviac plemenných koní chovali v Hornej Seči (23) a práve v Tekov-ských Lužanoch (20). Podľa prvých súpisov obyvateľstva v Uhorsku, mestečko Tekovské Lužany malo v roku1770 1017 obyvateľov, v roku 1786 1241 obyvateľov. V roku 1786 bolo pri súpise zaznamenaných 232 domov a 252 rodín. Podľa sociálneho rozvrstvenia zo 621 mužov vykázali 2 kňazov, 7 šľachticov 13 mešťanov, 147 sedliakov, 119 dedičov mešťanov a sedliakov 120 želiarov, 33 iných a 180 detí a mládeže do 17 rokov. Na konanie trhov, na ktorých sa predávalo hlavne obilie a ďalšie produkty roľníckych hospodárstiev, získali Tekovské Lužany právo až 10.4.1845. /„Trhová výsadná listina Ferdinanda I. mestečku Veľké Šarluhy dňa 10. apríla 1845“/
19. apríla 1849 sa pri Tekovských Lužanoch odohralo jedno z najkrvavejších bojových stretnutí medzi maďarskými honvédmi a cisárskymi vojakmi v revolučných rokoch 1848/1849. V bitke, ktorá sa začala o ôsmej hodine pri Hulvinskom lese, revolučné vojská pod vedením generála Klapku v hrdinskom pouličnom boji trvajúcom až do večera, premohli početnejšiu cisársku armádu. Porazený nepriateľ bol nútený dať sa na útek smerom na Nové Zámky a Štúrovo. Víťazi zas pokračovali v bojovom postupe, ktorého ďalším cieľom bolo prelomenie blokády Komárna. Na bitevnom poli zostalo vyše 1400 mŕtvych a ranených. Padlých vojakov pochovali do spoločných hrobov v Tekovských Lužanoch a v Leviciach.
Na počesť víťazstva revolučných vojsk v tejto bitke a padlých vojakov bol v roku 1876 postavený v obci pamätník, ktorý je v súčasnosti chránenou kultúrnou pamiatkou. Po porážke a kapitulácii kossuthovskej armády pri Világoši v roku 1849 okresné sídlo z Levíc bolo preložené do Tekovských Lužian, kde zostalo až do roku 1884. Bola to pomsta rakúskej vrchnosti na Levičanoch, ktorí sa aktívne zúčastnili bojov pod zástavami povstalcov.
Z hľadiska ďalšieho rozvoja obce v druhej polovici 19. stor. má mimoriadne veľký význam vybudovanie železničnej trate Levice – Čata a jej odovzdanie do prevádzky v roku 1887. Pretože dva roky predtým bola otvorená trať Čata – Štúrovo, Tekovské Lužany, ktoré v tom čase mali už len charakter veľkej obce, boli napojené na celouhorskú železničnú tepnu. Táto skutočnosť má určite podiel na tom, že v rozvoji obce nenastala badateľnejšia stagnácia.
Po skončení prvej svetovej vojny sa stali Tekovské Lužany so širokým okolím na južnom Slovensku súčasťou novovytvorenej Československej republiky. Po vzniku Maďarskej republiky rád sa v júni 1919 maďarská Červená armáda dostala až na územie Levického okresu a aj v Tekovských Lužanoch bolo vytvorené miestne robotnícke direktórium. Republika rád bola porazená, ale revolučné myšlienky sa šírili a silneli najmä po vzniku Komunistickej strany Československa v máji 1921. No už predtým počas generálneho štrajku v decembri 1920, štrajkovali aj tekovskolužianski robotníci. V apríli 1921, kedy sa v okrese šírilo štrajkové hnutie poľnohospodárskych robotníkov za dodržanie kolektívnych zmlúv, bolo v Tekovských Lužanoch 314 štrajkujúcich. Z nich asi 40 – 50 robotníkov napadlo vidlami četnícku stanicu, no rozohnali ich bodákmi.
Elektrifikácia obce sa začala v roku 1929 podľa projektov elektroinžiniera Gézu Neumana. Prvé 220V elektrické lampy sa v Tekovských Lužanoch rozsvietili 17. apríla 1929. Elektrostanica opatrená Dieselovým generátorom bola umiestnená na pozemku oproti katolíckemu cintorínu.
V roku 1938 boli Tekovské Lužany viedenským rozhodnutím pričlenené k horthyovskému Maďarsku. Nasledovali vojnové roky, roky obmedzovania demokratických práv a slobôd. Celé židovské obyvateľstvo obce bolo deportované, a iba niekoľkým sa po vojne podarilo vrátiť z koncentračných táborov. Po rokoch vojnových útrap bola obec oslobodená Sovietskou armádou dňa 25. marca 1945.
V roku 1942 sa začalo s výstavbou nového obecného úradu, ktorý bol dokončený až v roku 1948. Od 1. apríla 1949 do 1. júla 1961 bola obec súčasťou želiezovského okresu.
Po obnovení republiky sa začína proces socialistických premien obce. Boli poštátnené veľkostatky. Po rekonštrukcii vojnou poškodenej miestnej mliekárne už vo februári 1946 začal výkup mlieka z desiatich obcí a od mája 1947 aj jeho tunajšie spracovanie. V máji 1947 bolo založené Roľnícke strojové družstvo so 116 členmi. V nasledujúcom roku došlo k poštátneniu mlyna. Miestni remeselníci v októbri 1949 vytvorili tzv. Všeužitočný kombinát, ktorý vyvíjal činnosť až do júla 1953, kedy prešiel do vtedajšieho Okresného komunálneho podniku v Želiezovciach.
V máji 1947 sa začalo násilné vysídlenie obyvateľstva maďarskej národnosti. V prvej etape, ktorá sa začala 15. mája 1947 bolo vysídlených 146 rodín, v druhej etape od 8. októbra do 20. novembra 1948 bolo vysídlených 169 rodín, celkom bolo vysídlených 315 rodín prevažne do Bátaszéku (106 rodín, 307 ľudí), ostatné rodiny (209) sa umiestnili do ďalších okolitých lokalít v menších počtoch. Na ich miesto sa prisťahovalo 130 rodín z Kondorošu, Sarvašu, Békeskej Čabi a z Čabačúdu. V januári 1947 sa začali násilné deportácie obyvateľov do Čiech. V neľudských podmienkach, v dobytčích vagónoch bolo deportovaných 141 rodín do Čiech a na Moravu ku gazdom na nútené práce.
Ďalšie zásadné zmeny do života obce a jej obyvateľov priniesla kolektivizácia. Táto sa začala v roku 1949 založením Jednotného roľníckeho družstva v Tekovských Lužanoch a pokračo-vala v roku 1950 založením ďalších družstiev vo vtedajších Hulvinkách a Tekovských Lužiankach. V dobe integrácie družstiev do veľkých poľnohospodárskych komplexov bolo v Tekovských Lužanoch sídlo dvoch jednotných roľníckych družstiev: JRD Pokrok, do ktorého okrem bývalých Tekovských Lužian patrili i Málaš a Čaka, a JRD XII. Zjazdu KSČ – Družba, združujúce obce Ondrejovce, Plavé Vozokany a bývalé družstvá v Tekovských Lužiankach a v Hulvinkách. Svojimi hospodárskymi výsledkami patrili medzi popredné poľnohospodárske podniky Levického okresu. K Tekovským Lužanom administratívne patrí i osada Zálagoš, kde dlhé roky úspešne hospodáril Štátny majetok Želiezovce.
Od roku 1952 sú správy vyhlasované miestnym rozhlasom, skončilo sa ich „vybubnováva-nie“. V roku 1958 sa začalo s postupným asfaltovaním miestnych ulíc, ktorých dĺžka dosahuje 22 km. V rokoch 1957 až 1958 bola bývalá cirkevná škola bola prerobená na poľnohospo-dárske odborné učilište s internátom, ktoré v obci pôsobilo od 1. septembra 1961 do konca roku 1966. V rokoch 1961 až 1964 sa v obci betonovali chodníky, ich dĺžka presiahla 36 km. 6. júla 1964 sa započalo s rekonštrukciou budovy pošty na ulici Poštovej. Medzi rokmi 1960 a 1970, ako súčasť meliorizácia potoka Lužianka sa za obcou vybudovala vodná nádrž s celkovou rozlohou 18 ha. 1. januára 1969 je v obci zriadený Obvodný úrad pre 6 obcí s celkovým počtom obyvateľov 8463. V rokoch 1969 až 1970 bol rekultivovaný Malý a Veľký Prekár a započalo sa s výstavbou rodinných domov na ulici Osloboditeľov.
Povojnové roky boli rokmi všeobecného rozvoja obce, na ktorom sa jednotne podieľali občania oboch tu žijúcich národností národností. Bol vybudovaný kultúrny dom, moderná základná škola, materské školy, detské jasle, zdravotné stredisko, pekáreň, kúpalisko so saunou, benzínové čerpadlo, športový štadión, dom smútku, zrekonštruované kino, vyrástli nové ulice s modernými domami. V posledných rokoch bola ukončená plynofikácia obce a vybudovaný celoobecný vodovod. Vypracované strategické zámery a ciele sú zárukou ďalšieho rozvoja obce, ako ďalšej významnej kapitoly v jej bohatej histórii.
Tekovské Lužianky /Malé Šarluhy, Malé Šarlužky/ – prvá písomná zmienka o Tekovských Lužiankach je z roku 1339, ktorá ju spomína pod názvom SARO ET ALTERNA SARO, ďalšia z r. 1347 KYSSARLOU, KYSSALOW, kedy ako poddanská obec patrili zemanom zo Želiezoviec. V roku 1535 mali 12 port, v roku 1601 už 45 domov. V roku 1786 mali Tekovské Lužianky 60 domov a 306 obyvateľov, v roku 1826 56 domov s 371 obyvateľmi. V histórii obce najväčší počet obyvateľov bol zaznamenaný v roku 1890 a to 705. V roku 1961 tu žilo 513 ľudí. Obec patrila pod notársky úrad v Tekovských Lužanoch, takisto školopovinné deti navštevovali školu v Tekovských Lužanoch. Na území obce sa nachádzala synagóga pre židovské obce z Tekovských Lužianok a z Hulviniek. Medzi svetovými vojnami sa v obci nachádzali 4 obchody so zmiešaným tovarom, 2 krčmy, holič a jeden mlyn. V roku 1965 bola obec administratívne pričlenená k obci Tekovské Lužany.
Hulvinky sú písomne doložené v roku 1354 pod názvom HELUEN. V období feudalizmu patrili ostrihomskému arcibiskupstvu. V roku 1534 mala obec 10 port, v roku 1601 36 domov, v roku 1720 15 daňovníkov, v roku 1786 31 domov a 181 obyvateľov, v roku 1828 37 domov a 241 obyvateľov, v roku 1890 396 obyvateľov a v roku 1961 411 obyvateľov. Súpis z roku 1715 uvádza, že v Hulvinkách bol vodný mlyn, čím sa nemohla pochváliť každá obec, dokonca ani mestečko Tekovské Lužany. Zasluhuje si teda zmienku ako najcharakteristickej-šie a najrozšírenejšie výrobnotechnické zariadenie feudálnej dediny i napriek tomu, že sa v ňom pre nedostatok vody mohlo mlieť iba po výdatných dazďoch. V obci sa nachádzala reformovaná základná škola s učiteľským bytom. Prvým učiteľom bol Vilmos Pekárik z Ondrejoviec, ktorý v Hulvinkách nastúpil 29.8.1909. V roku 1920 bol založený „Hulvinský reformovaný spevokol“, ktorého zakladajúcimi členmi boli: Rabacz Mátyás, Vizi Ernő, Szalai Gyula, Kovács János, Tóth Gyula Tótos, Rabacz János, Kemény Gyula, Prücsök Sándor, Pólya Lajos, Tóth Lajos Maczák, Göbő István, Tóth Gyula Szabó, Tóth Lajos, Mihály István, Tóth Lajos Tótos, Mészáros Gyula, Szány Károly, Tóth Gyula Pál, Somogyi Gyula, Besse Sándor, Tóth Jónás Szabó, Szánya Jónás, Demeter János, Demeter Péter, Demeter András, Tóth István, Bálint Jónás, Varga András. V roku 1930 bola postavená zvonica. Zvon pomeno-vali BÉKE (mier). Pamätnú tabulu s textom: „ V svetovej vojne 1914 – 1918 padlí hulvinský hrdinovia: Bokros Dávid, Figyasz János, Jáger Lajos, Kemény Sándor, Maczák András, Papp Gyula, Pólya István, Póly Jónás, Tamás Károly, Tóth András, Tóth István, Tótos János, Tóth Lajos, Tóth László, Zimányi András” osadili Pólya Jónás s manželkou Oroszi Erzsébet na pamiatku svojho jediného syna Jónása. V roku 1929 časť Hulvinského lesa, pri ktorom sa v roku 1949 začala bitka pri Tekovských Lužanoch, bola vyklčovaná a rozparcelovaná. Na starom pečatidle obce z 19. stor. bol zobrazený biskup s textom: „HÖLVÉNY HELYSÉG PECSÉTJE“. Veľmi významným a pre obec typickým bolo v minulosti pestovanie viniča hroznorodého – prvé viničné knihy pochádzajú z roku 1600. Z mien bývalých richtárov: Balogh András, Pólya Jónás, Mészáros Dezső, Tóth Károly, Tóth Gyula, Vízi Ernő.
V roku 1965 bola obec administratívne pričlenená k obci Tekovské Lužany.