Menu
Obec Tekovské Lužany
Tekovské Lužany

Odkaz na TVL

TVL

História Židov

1938 - 1944

Po Viedenskej arbitráži muselo Slovensko odovzdať pätinu svojho územia Maďarsku.
Na slovenskej strane rozdeleného levického okresu sa rasové prenasledovanie židovského obyvateľstva začalo už v r.1940. Druhú časť okresu (aj T. Lužany, T. Lužianky a Hulvinky) zabralo Maďarsko. Protižidovská politika na tomto území bola zo začiatku miernejšia, ale mnohí ľudia, ako cudzí štátni príslušníci, boli vyhostení z krajiny. Takto bol z Tekovských Lužian so svojimi učňami 23. novembra 1938 vyhostený David Manheimer, obchodník s rozličným tovarom a konfekciou.
Ministerstvo vnútra zakázalo všetky židovské spolky a organizácie. Rozpustené bolo aj Sionistické združenie (patrilo do Maďarského sionistického zväzu) v Tek. Lužanoch, ktoré bolo založené v r.1931. Jeho zakladateľmi boli Filip Hirsch, ktorý zastával aj funkciu pokladníka, ďalej Kugler Jenő, Adler Jenő a Róth László. Združenie bolo rozpustené v novembri 1938, po obsadení územia maďarskými vojskami. V čase svojho fungovania bolo zamerané na finančnú podporu sionistického hnutia, usporadúvalo zbierky, rozširovalo brožúrky a knihy ("Tvoja je zem"), propagujúce odchod Židov do Palestíny.

Hlavnoslúžnovský úrad v Leviciach zisťoval árijský pôvod notárov a verej¬ných zamestnancov, zisťovali sa aj údaje o rabínoch. Židia v štátnej službe boli prepustení zo zamestnania, deti mali zákaz navštevovať levické gymnázium, meštianku a učiteľský ústav. Prepustili aj žiakov z vyso-kých škôl. Ernest Droppa, lekárnik v Tekovských Lužanoch, musel prepustiť svojho židovského pomocníka.
Už 31. marca 1939 odmietlo žandárske veliteľstvo schváliť vydanie povolenia na trafiku pre manželku Hermana Kohna a Živnostenské spoločenstvo v Želiezovciach 4. júla 1939 zamietlo prepísanie živností 21 obchodníkom a podnikateľom z Tekovských Lužian (napr. Weinstangel Samu - obchod s benzínom a olejom), 10 obchod¬níkom z Tekovských Lužianok a Hersch Malvíne -rozličný tovar v Hulvinkach. Do 3 mesiacov museli prestať vykonávať svoju živnosť.
Do decembra 1939 nemalo prácu spolu 49 obchodníkov, ktorým odobrali živnosť.
V tom čase bol podpredsedom Živnostenského spoločenstva v Želiezovciach Adler Ármin a členmi spoločenstva boli Weinstangel Samuel a Rubinstein Mór.
Hoci spolunažívanie obyvateľov obce s rôznym náboženstvom bolo v minulosti veľmi dobré, 30. septembra 1939 žiadali kresťanskí obchodníci v Tekovských Lužanoch prísnejšie dodržiavanie protižidovského zákona, protestovali proti predĺženiu platnosti živnostenských oprávnení židovských obchodníkov. Sťažovali sa, že kvôli svojim zrušeným podnikom a povoleniam, podnikajú niektorí predstavitelia obce (Židia) služobné cesty až na Ministerstvá v Budapešti.

Začiatkom r. 1941 nepredĺžil a neobnovil živnostenský úrad platnosť živnostenských oprávnení ďalším židovským obchodníkom. 7. februára 1941 z Hlavnoslúžnovského úradu v Leviciach poslali sťaž¬nosť na žandárske veliteľstvo, že Židia, ktorým odobrali toto oprávnenie nielen že do 3 mesia-cov nerozpredali svoj tovar ako boli povin¬ní, ale ešte aj nový tovar nakupujú a s ním načierno obchodujú. Tým sa dopúšťajú trestného činu a škodia hospodárstvu, lebo neplatia dane ako ostatní obchodníci so živnostenským oprávnením a znamenajú pre nich nečestnú konkurenciu. Splnomocnili žandárov na území mesta a jeho okolia, aby pri podozrení na prevádzkovanie čierneho obchodu vykonali u Židov domovú prehliadku.
Aj z Tekovských Lužian a z okolia boli niektorí židovskí muži už v r. 1940-42 internovaní (postupne do r. 1944 ďalší) cez Štúrovo do Budapešti a potom do pracovných táborov v zázemí, alebo celé pracovné čaty boli poslané na Ukrajinu a do Ruska, kde väčšina z nich prišla o život na zamínovaných územiach medzi nepriateľskými líniami.

Dezider Katz bol ako politicky nespoľahlivý internovaný už v r. 1940 a od r. 1943 bol deportovaný do Srbska. Z tábora ušiel v r. 1944 do českej légie v srbskej oslobodzovacej armáde. Donáth Manó bol internovaný v r. 1941 ako 21-ročný, takisto Neumann Jozef a Miklós, ktorý ušiel z internačného tábora a bol nezvestný, Steinberg Šimon sa z internačného tábora dostal do zajatia. Schäffer Arpád bol internovaný v r. 1942 a jeho manželka bola pod policajným dozorom. Už 20. marca 1944 ako jeden z prvých bol za svoje politické názory samostatne deportovaný priamo do koncentračného tábora v Nemecku. Rubinstein Ernest bol internovaný v r. 1942 vo vojenskom pra¬covnom oddieli, odtiaľ bol deportovaný do Nemecka. Adler Miklósa v r. 1943 internovali do pracovného tábora, odkiaľ sa dostal na ruský front, ani jeho najbliž¬ší už 6. apríla 1944 nevedeli, čo sa sním stalo, zmizol bez stopy. Rubinstein Maximiliána v r. 1943 internovali v pracovnom tábore v Maďarsku, v decembri 1944 ušiel k ruskej armáde a po vojne sa vrátil.

V marci 1941 museli všetci židovskí obchodníci v Tekovských Lužanoch vypracovať zoznam tovaru, ktorý majú na sklade. (Rubinstein Jenő - obch. konfekcia a módny tovar, Arthur Adler - rozličný tovar, Rubinstein Adolf a Mór - obch. s drevom a stavebným materiálom, atď.). Pozatvárali im obchody a úradne ich zapečatili. Zásoby tovaru preložili do nežidovských obchodov, alebo ostali na sklade. Šikovnejším Židom sa podarilo niečo rozpredať ešte pred zatvorením obchodu, ale za ove2a nižšiu cenu. Bol vypracovaný menoslov Židov kvôli majetku spadajúceho pod zákon Č. IV. r. 1939 (zhabanie žid. majetku). Z obyvateľov Tekovských Lužian a Tekovských Lužianok sú v ňom uvedení - Klein Žigmond, Manheimer Dávid s manželkou, Neumann László a Géza, Adler Ármin, Schäffer Jakab, Gyula a Ottó, pani Berceller Schäfferová, Rubinstein Mór, Adolf, Samuel, Szerén a Henrik s manželkou., Weinstangel Samu a Lenke, Stem Jakab a Miklós. Zhabali im podniky, kúrie, domy, pozemky a iný nehnuteľný majetok.

Na výzvu Hlavnoslúžnovského úradu v Leviciach bol 29. júla 1941 podaný návrh na odňatie rádií židovským obyvateľom v policajnom obvode Tekovských Lužian. Píše sa v ňom, že odobratie rádií týmto občanom by bolo aj preto vhod¬né, že väčšinou sú nezamestnaní a sú medzi nimi aj takí, čo nie sú štátnymi občanmi Maďarska. Majú dostatok času aj dôvodov, aby sústavne medzi ľuďmi rozširovali nepravdivé správy, pochádzajúce zo zahraničia. Boli považovaní za celkom "nespoľahlivé" osoby. Rádiá vlastnili títo obyvatelia - Rubinstein Mór, Herczog Aladár, Neumann Miklós, Heller Sándor, Kálisch Bernáth, všetko bývalí obchodníci

V roku 1941 boli židovskí muži, ktorí ešte neboli internovaní, pod policajným dozorom. V obvode Tekovských Lužian už bola vtedy väčšina bez zamestnania. V policajnom hlásení z 31. augusta 1941 sa píše - ustavične sa zdržiavajú medzi ľuďmi a majú naozaj dosť príležitosti nato, aby medzi jednoduchými osobami šírili propagandu, ktorej títo občania aj uveria, a tieto nepravdivé správy majú veľmi zlý vplyv na všeobecnú náladu. Dá sa vidieť a je to veľmi citeľné, že pospolitý poľnohospodársky ľud s najväčším nesúhlasom sleduje, že silní a práce schopní mladí Židia aj celkom bez práce si naozaj dobre žijú. Bolo by naozaj vhodné, aby ďalej vymenované nezamestnané židovské osoby boli internované, aby aj tým im bolo zamedzené šíriť svoju propagandu. Nasleduje zoznam 40 žid. obyvateľov Tekovských Lužian a Tekovských Lužianok, z ktorých väčšina bola pred vojnou obchodníkmi a živnostníkmi, ale teraz sú nezamestnaní. V hlásení sa uvádza, že budú aj naďalej pod policajným dozorom a keď ani v budúcnosti nebudú vykonávať nijakú prácu, ale sa budú chodiť len prechádzať a zabávať sa, alebo keď vznikne proti niektorému podozrenie, že robí propagandu, bude podané na nich trestné oznámenie. Všetci Židia, vymenovaní v zozname, boli internovaní 12. 9. 1941.
24. októbra 1941 bol podaný návrh na uvalenie policajného dozoru na 4 židovských obyvateľov v žandárskom obvode Tekovských Lužian, lebo menovaní naozaj často - ako si to ani ich hospodárske záujmy nevyžadujú - odchádzajú a cestujú na vidiek, dokonca do hlavného mesta Budapešť, a teda nemôžu byť policajne sledovaní, či pri príležitosti cestovania náhodou nešíria aj nepriateľskú propagandu a nepravdivé správy. Súčasne je podaný aj návrh, aby sa osobne museli hlásiť na žandárskej stanici. Vymenovaní sú - Schäffer Vilmos, Haász Hirsch Neta, Adler Armin a Rubinstein Adolf, ktorí by sa mali hlásiť v piatok večer alebo v sobotu do obeda, aby im bolo takto zabránené už v piatok poobede odcestovať.

Osoby pod policajným dozorom (napr. Haász Hirsch Netta od 7.12.1941 a Steinberg Simon od 8. 6.1942) mali určené a pridelené miesto pobytu, kde sa museli trvalo zdržiavať a nesmeli ho opustiť bez povolenia. Od deviatej večer do rána do šiestej hodiny nesmeli odísť z bytu, nesmeli chodiť na verejné miesta, nesmeli sa zúčastňovať zhromaždení, schôdzí, sprievodov. Nesmeli sa zdržiavať na frekventovaných uliciach, železničných a autobusových staniciach, vlastne vôbec na miestach, kde sa masovo pohybujú ľudia a nesmeli bezdôvodne používať dopravné prostriedky. Nesmeli poslať telegram, používať telegraf, nesmeli sa stýkať s inými ľuďmi mimo svojho bydliska, alebo len s mimoriadnym povolením a toto stretnutie muselo byť v prítomnosti policajtmi povereného svedka. Nesmeli mať doma zakázané písomnosti. V prípade porušenia týchto predpisov hrozilo im 6 mesač¬né väzenie a peňažná pokuta. 22.12.1941 bol podaný návrh na uvalenie policajného dozoru na ďalších 6 lužianskych židovských obyvateľov – Rotter Jenő, Heller Sándor, Berkes Árpád, Adler Miklós, Roth László a Adler Ármin, ktorí všetci začiatkom roku 1941 utiekli pred internovaním a vrátili sa domov. Často sa zdržiavali na vidieku a boli „nespoľahliví“. Siedmym bol Stern Jakab, bývalý krčmár, ktorého podozrievali, že pomáha svojmu synovi Stern Miklósovi (ktorý tiež utiekol z internačného tábora) bez živnostenského povolenia ďalej prevádzať obchod s vínom. Viackrát týždenne sa museli hlásiť osobne na žandárskej stanici.
V r. 1941-1942 cez vtedajšie slovensko-maďarské hranice cez Malé Kozmálovce, Hronské Kl'ačany a Krškany prebehlo zo Slovenska na maďarskú stranu niekoľko sto Židov. Železničné vojenské veliteľstvo v Leviciach 18. marca 1942 podalo tajné hlásenie o nezákonnom prechode slovenských Židov cez maďarské hranice. Z dôvodu prísnych nariadení proti Židom na Slovensku (koncentračné tábory, zhabanie majetku, vysťahovanie na Ukrajinu) Židia vo veľkom meradle načierno prenikajú do Maďarska. Tento prechod prebieha údajne organizovane a „handlovanie“ s ľuďmi sa robí obchodne za peniaze. Cena za prevedenie a prechod jedného Žida cez hranicu je 1000 slov. korún.

Podľa oznámenia, Židia po prechode hraníc sa zložia a schovajú u tunajších príbuzných, známych, prenájomcov a aj mesiace dom alebo byt neopustia. Bolo by vhodné prísnejšie kontrolovanie cudzích osôb. U židovských rodín a gazdov bolo by cestou razií overiť pravdivosť týchto správa za každých okolností zabrániť tomuto pašovaniu.

Z Ostrihomu 1. mája 1943 poslali do Levíc smernice a nariadenie, týkajúce sa spísania židovských detí a starých ľudí, prepašovaných zo Slovenska do Maďarska. Z humanitárnych dôvodov sa vláda rozhodla, že tieto deti a starcov nevydá zo svojho územia, ale dá ich do opatrovania ich maďarským príbuzným alebo osobám zaoberajúcim sa opatrovateľstvom. Deti a starcov treba presne zaevidovať, ich meno, dátum a miesto narodenia, meno a povolanie toho, kto sa o tú osobu stará a jeho adresu. Ďalej s ohľadom na to, že cudzinci z navráteného územia, minimálne z jeho pohraničných častí, sa zrejme presídlia do vnútrozemia Maďarska, treba určiť, v ktorom meste a ktoré osoby by sa podujali starať sa o tieto deti a starých ľudi.
Na jar 1944 začal platiť protižidovský zákon aj na území obsadeného južného Slovenska. V zmysle tohoto zákona museli Židia povinne nosiť židovskú - Dávidovu hviezdu zo žltej látky, pripnutú na oblečení. V súvislosti s nosením židovskej hviezdy sa podľa hlásenia mestského strážnika v Želiezovciach 15.apríla 1944 stalo nasledujúce: Ungár Mária, mladé židovské 19 ročné dievča zo Želiezoviec, povolaním ošetrovatel'ka, 6. apríla v popoludňajších hodinách na svojom dvore na krk svojho psa priviazala túto žltú hviezdu. Potom, aj ona s hviezdou na šatách, so psom vyšla na ulicu, kde sa dlhší čas prechádzala. Jej chovanie spôsobilo "veľké pohoršenie"! (Bola internovaná, po vojne sa nevrátila, neprežila).

Do Levíc prišiel 19. apríla 1944 prípis z Budapešti, ktorým sa zakazuje Židom používať osobné motorové vozidlá, ani ako vodiči ani ako cestujúci. Na cestovanie (aj každodenné, napr. do práce) vlakom potrebovali osobitné povolenie.
25. 4. 1944 vyšlo v Leviciach nariadenie pre majiteľov hostincov, kaviarní, hotelov a cukrární v meste, pre prevádzkovateľov kín a kúpeľov, riaditeľov divadelných spoločností, majiteľov obchodov a podnikov, podľa ktorého boli povinní na vstupné dvere svojich podnikov umiestniť tabuľu "Židom vstup zakázaný" ! Týmto im mal byť zamedzený prístup na všetky verejné miesta.

Minister vnútra Maďarska nariadil, aby v strediskách - mestách, kde je viac ako 10.000 Židov, títo boli sústredení alebo do geta alebo do vymedzených a označených ulíc. Židom z Levíc bol pridelený židovský starobinec, pôrodnica, nemocnica - oddelenie nákazlivých chorôb. Židovský majetok, ktorý sa nedá presťahovať, sa mal uskladniť v jednej z miestností budovy. Ostatní občania a úradníci, podieľajúci sa na sťahovaní a sústreďovaní židovského majetku, boli upozornení, aby si z neho nič nezobrali, nerobili s ním žiadne obchody, lebo každý takýto skutok, ktorým sa bude chcieť alebo židovský majetok zachrániť, alebo bude slúžiť na vlastné obohatenie bude okrem internovania aj veľmi prísne potrestaný. Náklady na presťahovanie si musia Židia hradiť sami.

So sebou si môžu zobrať len taký nábytok, ktorý im zabezpečí miesto na spanie a najpotrebnejšie zariadenie. (Obyvateľstvo a občania boli upozornení, že keď budú kritizovať alebo mať výhrady k tomu, ako sa vykonáva toto nariadenie, bude sa proti nim, bez ohľadu na osobu, postupovať najprísnejším spôsobom a bude vydaný príkaz na ich internovanie.

Sústreďovaním Židov, ich následnou deportáciou a likvidáciou sa mala vyriešiť "židovská otázka".

Prvý závan Osvienčimu a ostatných táborov mohol zacítiť každý, kto videl, s akou brutalitou zhromažďovali týchto ľudí do menších vidieckych miest, umiestňovali ich tým najneľudskejším spôsobom v nevyhovujúcich priestoroch.

Zo žandárskeho obvodu Tekovských Lužian poslali 12. apríla 1944 do Levíc vypracované presné hlásenie o všetkých židovských obyvateľoch obvodu, ktorí mali byť "presídlení". Ich adresy, počet členov domácnosti, dokonca aj rodné mená ich rodičov.

14. apríla 1944 židovské rodiny z Tekovských Lužian ponakladali na sedliacke vozy - asistovali pri tom aj "kakastollasi" (takto prezývali ľudia maďarských žandárov pre kohútie perá na ich vojen¬ských klobúkoch) a odvliekli ich do Levíc, kde ich zatvorili do geta (staré kasárne). Tam sústredili Židov aj z okresov Želiezovce, Štúrovo a Vráble. V dedine zostali len ich pozatvárané domy a obchody (na dvere a rolety obchodov dali veľké zámky), zásoby v skladoch. Veľa obchodov a domov bolo vykradnutých a mnoho cenností zmenilo gazdu, dokonca oficiálne. Dochádzalo k spreneverám, hoci vyšli nariadenia, zakazujúce prisvojenie si žid. majetku, ktorý mal patriť štátu a jeho verným. Niektorí Židia mali dobrých susedov alebo priateľov medzi dedinčanmi a tí im niektoré vzácnejšie veci uschovali u seba, riskujúc, že ich niekto udá a začne sa vyšetrovanie s domovými prehliadkami.

Geto v Leviciach sa vytvorilo 10.4.1944, predtým vypracovalo aj žandárske veliteľstvo v Leviciach presný zoznam obyvateľov mesta židovského pôvodu a vierovyznania. Títo museli podľa nariadenia opustiť svoje byty a presťahovať sa do vyznačených židovských ulíc, ktoré boli mimo centra mesta. Sústreďovanie ostatných Židov z okolitých obcí trvalo do 8.5.1944.

6. mája 1944 podal podžupan mesta Levice hlásenie, že Židom z okresu pridelil na bývanie staré kasárne a že do 8. mája bude budova obsadená. Žiadal veliteľa policajnej stanice, aby zabezpečil všetky posily v záujme hladkého nasťahovania Židov. Po hranice mesta dozor nad presídľovaním Židov z okolia mali vykonávať žandárske oddiely. Opustiť pre 6idov vymedzený priestor na bývanie kvôli vybavovaniu alebo zabezpečeniu potravín môže len vedúci Židov a jeho dvaja pomocníci. Židia sa musia postarať o svoje stravovanie.

13. mája 1944 hlási slúžny mesta Levice starostovi, že z územia levického okresu sa do mesta presídlilo 567 Židov, podľa hlásenia zo 17. mája ich bolo 572 osôb. V ten istý deň vydal podžupan aj vnútorný poriadok pre židovský tábor – geto. Dodržiavanie zákonov a poriadok v gete si museli Židia udržiavať sami, boli zodpovední za plnenie všetkých nariadení. V gete boli presne zaevidovaní, museli si zvoliť svojich predstaviteľov, ktorým policajný úrad vydal preukazy. Vedúci a jeho 4 pomocníci mali byť označení písmenom „E“ na žltej páske na rukáve. Mali si ustanoviť domácu políciu (označenú písmenom „R“), ktorá by zodpovedala za dodržiavanie nariadení a poriadok v gete. Židovskí doktori boli označení písmenom „O“ na páske a mohli liečiť len Židov v gete. Pre chudobných Židov sa mala zriadiť vývarovňa, zo židovských ošetrovateliek vytvoriť inšpekčná služba. Nikto nesmel opustiť tábor, len ich vedúci a lekári mohli sa denne od 10. do 18. hodiny s predpísanou páskou na ramene pohybovať po meste. V uliciach, vyhlásených za židovské, sa mohli pohybovať od 8. do 19. hodiny. Na práce mohli z tábora odchádzať len celkom práce schopné osoby a aspoň v 20 členných skupinách. V gete boli aj deti, ktoré ešte nemali 3 roky a tehotné ženy. 17. mája 1944 židovský vedúci tábora úctivo žiadal o prídel mlieka pre týchto ľudí. Zachoval sa menný zoznam Židov z okolitých obcí a okresov (sú v ňom aj Lužančania), sústredených v gete v Leviciach.

Tesne pred transportovaním boli všetci levickí Židia sústredení do židovskej školy a do skladísk tabakovej továrne. Vlaky boli pristavené na vzdialenejšej vedľajšej kolaji a žandári bodákmi súrili ľudí rýchlo sa vyškriabať do vagónov. Do jedného vagóna s 3 malými zadrôtovanými okienkami natlačili 85 ľudí a po nástupe vagónové dvere hneď pozamykali. Deportácia z Levíc trvala 2 dni, od 13. – 14. júna 1944 a v priebehu týchto dvoch dní odviezli železnicou v zamknutých dobytčích vagónoch medzi ostatnými aj židovských obyvateľov z Tekovských Lužian, Lužianok a Hulviniek. Z levického obvodu bolo spolu deportovaných 524 rodín s 1695 rodinnými príslušníkmi, z nich 542 ľudí zomrelo, ďalších 660 bolo nezvestných. Po vojne sa vrátilo 104 sôb.

Väčšina vlakov mala konečnú zastávku v Osvienčime, vyhladzovacom tábore. Mnohí zomreli už počas dlhej cesty. Na vagónoch sa rozleteli dvere a s výkrikmi „Heraus! Heraus!“ ich vyhnali von. Oddelili mužov od žien a detí, a následne ich oddeľovali na ľavo (plyn!) a na pravo (život!). Ešte v tú noc išli Židia z levického transportu, ktorých nevybrali na prácu, do plynu!

Silných a mladých využívali ako otrokov na najťažšie práce. Živorili v nel'udských podmienkach, skoro bez jedla, uprostred chorôb, čakajúc na smrť. Z obcí Tekovské Lužany, T. Lužianky a Hulvinky zahynula väčšina ich židovských obyvateľov!
Ministerstvo vnútra v Budapešti vydalo 10. júna 1944 smernice k "zaobchádzaniu" so Židmi, ktorí sú vysídlení z územia, resp. sú v zberných táboroch alebo v getách s policajným dozorom. Prípis nariaďoval ukončiť dozor nad tými Židmi, ktorých už nemecké veliteľstvo z územia štátu "presídlilo". Pri ich prípadnom návrate do krajiny dať ich pod policajný dozor a spolu s obyvateľmi geta ich znovu "vysídliť". Túto "vec" doviesť až do konečného riešenia. Smernice prišli do Levíc 17. júna, kedy už boli "vysídlení" všetci Židia z mesta a okolia / 44. 1. júla 1944 hrdo hlásil predseda Živnostenského spoločenstva v Leviciach Ministerstvu obchodu do Budapešti, že na území mesta sa nezdržiava už žiadny židovský remeselník a živnostník.
Po odvlečení Židov nastalo rozoberanie ich majetku podľa "zásluh", zvyšok bol predaný na dražbách za tzv. znížené ceny. Obecný úrad v Tekovských Lužanoch vydal 22. nov. 1944 Všeobecné vyhlásenie o dražbe majetku Židov z Tekovských Lužian, Plavých Vozokán a Málašu. Dražba sa mala konať o 9.00 hod. na Obecnom úrade v Tek. Lužanoch.

Mnohí obyvatelia obce preukázali v tých strašných časoch statočnosť a riskujúc vlastný život ukrývali svojich susedov a priateľov Židov až do konca vojny. Takto sa zachránili A. Wiczner, ktorý ušiel z pracovného tábora a prechod frontu prežil striedaním úkrytov vo viniciach,aj A. Eisenschreiber, ktorý ušiel zo zberného tábora v Győri a ukrýval sa v pivnici rodinného domu. Bol to vlastne akýsi bunker pod posteľou, zakrytý doskami. Väčšina obyvateľov ulice o jeho úkryte vedela, ale neudal ho nikto.
Tekovské Lužany boli oslobodené 25. marca 1945. Počas trojmesačného frontu, kedy boje prebiehali v okolí Tekovských Lužian aj priamo v obci, chytili nyilašovci a žandári v okolitých viniciach 20 osôb, vojenských zbehov, brancov, ale aj Židov, všetko ukrývajúcich sa ľudí. Osud mnohých z nich je neznámy. Hlavne v poslednom mesiaci pred prelomením frontu bol vyhlásený výnimočný stav a vtedy koho chytili, toho na mieste popravili.

Po vojne sa do Tekovských Lužian vrátilo 58 Židov (zachoval sa zoznam), ktorí sa tu narodili, alebo bývali a mali obchody pred vojnou. Nič nenašli, domy boli zbombardované alebo vykradnuté, obchody patrili iným, mali len to, čo mali na sebe. Len niekoľkým sa podarilo stretnúť sa so svojimi príbuznými, väčšinou čakali márne, ostatní sa nevrátili. Počas vojny bolo v Tekovských Lužanoch celkom zničených 12 domov, čiastočne 120 a poškodených bolo 671 domov. V Tekovských Lužiankach boli 4 domy celkom zničené, čiastočne 15 a poškodených bolo 140 domov.
V Hulvinkach boli 2 domy celkom zničené, čiastočne 4 domy a poškodených bolo 110 domov.

20. januára 1947 Presídľovacie stredisko v Bratislave poslalo pre reemigrantov (z 39 ľudí len 4 neboli Židia), ktorí počas vojny prišli o všetko a boli odkázaní na pomoc, 5 vriec obnoseného šatstva a obuvi UNRRA.

Počas vojny boli prenasledovaní ako Židia, po vojne boli kvôli svojej maďarskej národnosti označení za politicky nespoľahlivých (napr. Schäffer Arpád, ktorý prežil internačný aj koncentračný tábor v Nemecku). Väčšina z tých, ktorí prežili hrôzy prenasledovania, sa hneď po vojne a v nasledujúcich rokoch vysťahovala do Izraela a iných štátov celého sveta.

Z povojnového Československa sa do Palestíny do r. 1948 vysťaho¬valo okolo 17.000 Židov, po vzniku Izraelského štátu v r.1948-50 vyše 18.000, spolu 35.000 osôb. V roku 1949 sa k židovskému náboženstvu na Slovensku hlásilo 7.476 osôb.

V súčasnosti v Tekovských Lužanoch nežije ani jeden príslušník židovského národa, ostali len spomienky starých ľudí, ktorí v čase vojny a pred ňou už žili a pamätajú sa na svojich židovských susedov a priateľov.

Mobilná aplikácia V OBRAZE

Aktuálne informácie od nás
Priamo vo vašom telefóne
Viac o aplikácii
Stiahnite si našu mobilnú aplikáciu na
Život v obci v obrazoch