/IMRICH TÓTH, Ústav etnológie SAV, Bratislava/
Každý kto prechádza Tekovskými Lužanmi popri hlavnej ceste, si nemôže nevšimnúť mohutný granitový stÍp postavený v roku 1876 ako pamätník padlým vojakom. Pripomína najvýznamnejšiu udalosť v dejinách tejto obce ležiacej neďaleko Levíc - bitku, ktorá sa tu odohrala 19. apríla 1849 medzi cisárskymi vojskami Františka Jozefa I. a maďarskou honvédskou armádou vedenou gen. Görgeyim.
Na území Slovenska sa odohralo v búrlivom období rokov 1848 - 1949 množstvo bojových stretov. Niektoré z nich možno považovať za veľmi dôležité z pohľadu vývoja revolučných udalostí, ktoré poznačili charakter celej Habsburskej monarchie až do jej zániku. Medzi takéto významné bitky určite patrí aj tá, ktorá sa odohrala v Tekovských Lužanoch pred 159 rokmi.
Začiatkom roku 1849 obkľúčili rakúske vojská cisára Františka Jozefa I. komárňanskú pevnosť, obsadili Budín a posunuli sa až k rieke Tisa. Zdalo sa, že prišlo k rozhodujúcemu zvratu vo vývoji revolúcie. Nechýbalo veľa k úplnému potlačeniu povstania. Honvédska armáda sa však dokázala zmobilizovať a podniknúť úspešnú ofenzivu s jasným cieľom vytlačiť cisárske vojská z územia Uhorska. Po viťaznej bitke pri Isaszegu neďaleko Pešti, bol 7. aprila na porade hlavných veliteľov honvédskeho vojska v Gödöllő prijatý nasledovný strategický plán. Druhý armádny zbor pod vedenim generála Aulicha mal zaujať pozicie okolo Pešti, pričom sa mal vydávať za hlavné jadro maďarského vojska a viazať hlavné sily rakúskej armády. Podľa plánu sa mal medzitým I., III. a VII. armádny zbor vydať pozdĺž ľavého brehu Dunaja ku Komárnu. Cieľ bol jasný, oslobodiť obliehané mesto. V spojení s vojenskou posádkou obrancov pevnosti sa mal ďalej presunúť na pravý breh Dunaja a odrezať ústupovú cestu cisárskemu vojsku smerom na Viedeň. Vyvrcholením mala byť zdrvujúca a rozhodujúca porážka rakúskej armády.
Generáli Damjanich, Klapka a Gáspár sa vydali smerom k Vacovu, ktorý sice Damjanichov III. armádny zbor po víťaznej bitke obsadil, ale po chybe Klapkových jednotiek (pomýlili si cestu pri snahe obkľúčiť nepriateľa) sa rakúskemu vojsku podarilo uniknúť z plánovaného obkľúčenia a ustúpiť smerom k Štúrovu. Generál Görgey si však uvedomoval, že reálnu šancu prebrodiť Hron má len na viacerých miestach naraz a aj to nie v ústí rieky. Preto nariadil vojsku presun veľkým oblúkom od Vacova k strednému toku Hrona do okolia Levíc. Tu začali budovať premostenia cez Hron, kde I. a III. armádny zbor prekročil rieku 18. aprila v raňajších hodinách a VII. armádny zbor až 19. aprila v popoludňajších hodinách. Kým sa oni vydali na cestu, zatiaľ sa už jednotky I. a III. armádneho zboru museli stretnúť s nepriateľom v boji.
Cisár František Jozef I. odvolal po prehratej bitke pri Isaszegu z funkcie hlavného vojenského veliteľa cisárskych vojsk a cisárskeho komisára v Uhorsku Windischgrätza a na jeho miesto vymenoval kabinet dovtedajšieho viedenského guvernéra, generála Weldena. Ten si uvedomoval strategický význam komárňanskej pevnosti pre udržanie pozícií cisárskej armády v Uhorsku. Niet sa preto čo čudovať, že sa ju snažil dobyť za každú cenu. Welden taktiež vedel, že honvédska armáda sa po bitke pri Isaszegu rozdelila a jedna časť smeruje cez Levice na pomoc vzdorujúcej pevnosti. Aby kryl svojich vojakov pod Komárnom, poslal Welden vojsko pod vedením generála Wohlgemutha po levickej ceste smerom na Tekovské Lužany, naproti blížiacim sa povstaleckým oddielom.Wohlgemuth sa so svojou armádou v počte okolo 20 tisíc mužov a 57 diel rozhodol zaujať pozície v Tekovských Lužanoch a na okolitých pahorkoch, aby tak zabránil honvédom v postupe na Komárno.
Hlavná zásluha na víťazstve povstaleckých vojsk sa pripisuje generálovi Klapkovi, ktorý dorazil k Tekovským Lužanom ako prvý. Boj začal ráno okolo deviatej hneď potom, ako sa Klapkove jednotky dostali cez susednú obec Hulvinky k hraniciam Tekovských Lužian. Wohlgemuth rozostavil delostrelectvo na okolitých kopcoch a v údolí sústredil jadro svojej armády. Dedinu chcel využiť ako ochranný val. Honvédske prápory sa vrhli do útoku za hlasného výkriku Nech žije ("Éljen"). Kľúčovou rakúskou pozíciou bola obec, preto sa ju Klapka rozhodol obsadiť za každú cenu. Cisárske vojská sa však húževnato bránili. Zvrat nastal až okolo desiatej hodiny, keď prišli na bojisko jednotky Damjanichovho III. armádneho zboru.
V uliciach Tekovských Lužian sa strhol krutý pouličný boj ... Každý dom, každý dvor, každý plot treba dobýjať po jednom, kým Rakúšania z priľahIých pahorkatín a z časti mesta, ktorú ešte majú pod kontrolou, ostreľujú granátmi ulice už obsadené Maďarmi. Ale naši udatní honvédi sú neotrasiteľní, krok za krokom postupujú dopredu vo vražednej paľbe. O hodinu sú Tekovské Lužany naše. Wysockého a Kazincziho útvary majú pod kontrolou mŕtvymi a ranenými posiate mesto. Hrdinami týchto pouličných bojov sú 17., 19., 3., 9. honvédske prápory a poľská légia. Ale takisto udatne bojovali oddiely Wazu, Schwartzenberga a Dona Miguela,“ napísal sám generál Klapka.
Boj sa skončil okolo piatej popoludní ťažkou porážkou cisárskeho vojska. Časť ustupujúceho Wohlgemuthovho ľavého krídla ešte nečakane zaútočila na pravé krídlo a tyl Klapkových oddielov. Honvédi však útok odrazili vďaka brigádam Dipold a Bobich, ktorým velil Richard Guyon. Ten uchvátený bojovým zápalom urputne prenasledoval nepriateľa až po obec Dedinka, kde ho zastihla prichádzajúca noc.
„Jeden urastený jazdec cválal medzi nami na krásnej anglickej paripe, v civilnom kabáte a so židovskou čapicou na hlave, v ruke držal jazdecký bič. Vždy bol tam, kde bola bitka najkrvavejšia, kde najhlasnejšie zúrila smrť; lámanou maďarčinou povzbudzujúc a posmeľujúc našich honvédov. A tento jednoduchý rytier v ruke s jazdeckým bičíkom nebol nikto iný ako Guyon, duša bitky. On bol ten, kto so svojou všadeprítomnosťou, chladnou a neotrasiteľnou smelosťou dodal odvahu nesmelým, dodal nový život skleslým a rýchlu pomoc vyčaril tam, kde už sila bola slabá, teda on bol strojcom víťazstva, .. týmito slovami opísal udatnosť Guyona jeden z účastníkov bitky. Angličan Richard Guyon sa vyznamenal aj pri Schwechate, Trnave, Branisku a Kossuth mu 8. marca 1849 udelil titul generála. Tento bývalý rakúsky cisársky dôstojník nepoznal strach a utrpel mnoho zranení. Znalý miestnych pomerov, za manželku si zobral dcéru kapitána Ignáca Splényiho a usadil sa v obci Dubník neďaleko Komárna. Kossuth ho so slovami: „Pre najudatnejšieho adoptívneho syna novej vlasti“, vymenoval za veliteľa komárňanskej pevnosti. Deň po bitke pri Tekovských Lužanoch Guyon so svojimi husármi využil zmätok na rakúskej strane a prekĺzol do obliehaného Komárna. Priniesol správu o víťazstve a prebral velenie pevnosti. O jeho udatných činoch sa nám zachovali mnohé spomienky a dokonca aj básne.
V uliciach Tekovských Lužian, medzi troskami domov a na okolitých poliach zostali stovky mŕtvych a ranených. Bola to jedna z naj krvavejších bitiek revolučných čias, ktorej výsledok opísal svedok udalostí major Szalkay takto ..... Kam len oko do videlo, ležali mŕtvi a umierajúci. Tu jedna ruka, tamto človek bez nôh, obďaleč dvaja - traja granátnici ležia na sebe, jeden už mŕtvy a druhý prosiac smrť o vykúpenie .... Tu jeden kôň bez jazdca, tamto zas druhý ležiac aj so svojím jazdcom na sebe, napoly živý, napoly mŕtvy. A kamkoľvek sa len človek pozrie, všade samá krv, všade samá smrť" A aj samotný generál Klapka si zapísal, že .. Krvavejšiu bitku ešte naše vojsko ne zažilo". Nepriateľ utrpel podľa vlastného priznania stratu 900 mŕtvych a ranených, podľa našich veliteľov až 2000 mŕtvych a ranených. Zajatých bolo 2000 nepriateľov, ktorý stratili aj štyri delá, dva muničné vozy, mnoho koní a zbraní." Bola to bitka hrdinská, urputná a krvavá, kde v uliciach Tekovských Lužian bojoval muž proti mužovi za každý meter územia. Sily boli pred bitkou vyrovnané, okolo 20 tisíc mužov na každej strane. Zdrvujúcej a úplnej porážke cisárskych vojsk zabránilo len zdržanie sa honvédov VII. armádneho zboru pri prechode cez Hron. Na maďarskej strane bolo pritom približne 700 mŕtvych, ktorých pochovali v Tekovských Lužanoch a na levickom cintoríne.
Hlavný veliteľ Görgey, ktorý sa na bitke priamo nezúčastnil, riadil vojenské operácie z levického hradu. Po víťazstve pri Tekovských Lužanoch sa honvédom otvorila cesta na obkľúčené Komárno. Vojsko vpochodovalo do štyri mesiace obliehaného mesta 22. apríla, za veľkých ovácii miestneho obyvateľstva. Na jeho čele sa niesli generál Görgey, Klapka, Nagy-Sándor a Damjanich.
Víťazstvo pri Tekovských Lužanoch síce umožnilo oslobodenie obliehaného Komárna, avšak hlavný strategický zámer, a to obkľúčenie a zničenie hlavných síl cisárskej armády sa nevydaril. Bola to druhá premárnená veľká príležitosť po bitke pri Isaszegu, ktorú mnohí historici pripisujú chybám vo velení generála Görgeyho. Takto sa mohlo cisárske vojsko stiahnuť bez väčších problémov do okolia Bratislavy. Neskôr nasledoval ústup cisárskych zborov k rakúskym hraniciam a za Váh. Ale to už vo velení vystriedal psychicky zrúteného Weldena Július Haynau, ktorý v lete 1849 za výdatnej pomoci ruských cárskych vojsk potlačil povstanie v Uhorsku.